Volanie, či vnuknutie asi zažíva čím ďalej – tým menej mladých ľudí. Ak by som sa pred štyrmi rokmi po úspešných prijímacích pohovoroch rozhodol odísť do Komárna, mal by som teraz rok pred vstupom do služby. Teda nedá mi zostať celkom osobne nezainteresovaným. Čo by som teraz z tej vysokej kazateľnice rozprával bratom a sestrám v Bohu? V situácii, keď sa ja osobne zo strachu pred obrovskou nenávisťou voči kresťanskej Európe rozhodnem nechodiť na vianočné trhy do Viedne, či do Ríma na krížovú cestu v tieni Kolosea? V dobe, keď sa mladí boja oddať láske naplno, aby ich ten druhý nesklamal, starí strácajú nádej, že sa im ešte ktosi stihne odvďačiť za vytvorené hodnoty, všetci spoločne volia za nenávisť a pätnásťročné deti pokladajú za svoj idol človeka, ktorý vo svojich videách rozpráva o ,,babičke, tej skur..tej prostitútke, vy..banejˮ. Tá mladá legátka mi hneď po prvých slovách vyčarila úsmev na tvári. Hlasom sa ku mne prihovárala šiestačka, nanajvýš siedmačka na druhom stupni základnej školy. Tá sa na to nehodí. To mi bezprostredne prebehlo hlavou. V kázni začala vykladať verš o Židoch pokrikujúcich na Piláta o Ježišovi: ,,Preč, preč s ním.ˮ Preč s láskou, dobrotou... To mladé dievča tam stojí a hláskom predpubertálneho dievčaťa prehovára k 500 ľuďom, od nemluvniat po tých najstarších. Dohovára ľudstvu a napomína ho. A ja sa stále cítim nesvoj. Nie je to hanba? Dohovára predsa aj tomu mužovi, ktorý sedí po mojej ľavici – je tu so ženou a dvomi deťmi, ktoré živí, alebo aj svojim rodičom, ktorí si jej prvú kázeň prišli určite vypočuť a nakoniec aj mne – človeku, ktorý je sebecký z ľudskej podstaty. Hovorí ďalej, neprerušovane, svoju prvú kázeň sa neodváži predniesť bez papiera, len sem-tam sa pohľadmi stretne so svojím publikom. Niekedy som prednášal básne, či povesti – za to má u mňa ďalšie mínus. Vtedy pred štyrmi rokmi som si volil medzi miestom kde sa svit slnečných lúčov z okien po oboch strán nadpozemsky kumuluje a človek, ktorý odtiaľ zhora prehovára je spojnicou celého priestoru a miestom tu dole, medzi tými ktorí sú napomínaní, a ktorým sa dohovára. Prišiel som nato, že v týchto veciach som rád tým, ktorý musí počúvať. Teda tejto zodpovednosti som sa vzdal. A tu zrazu mi príde na um ešte jedna myšlienka, jeden z hlavných motívov celého evanjelia. Že poslední budú prvými, že Ježiš dovoľuje prichádzať deťom k sebe, lebo takým patrí Božie kráľovstvo, že kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň alebo Ježišovo dohováranie, že ak sa neobrátime a nebudeme ako deti, nikdy nevojdeme do nebeského kráľovstva, či dobrá rada, že sadať si máme za koniec stola. Pokora a detská bázeň. A ten detský hlas mi zrazu príde iný. Hanbím sa. Veď som o tom predsa čítal a už pri prvej skúške som neobstál. Avšak je to príjemný hrejivý pocit. Ten dievčenský hlas hovorí o veciach, ktoré presahujú všetky hranice mojich predstáv. Neochvejne, hoci v tichosti zaznieva celým chrámom a snaží sa prebudiť iskierku, ktorá sa stane základom budúcnosti bez strachu a nenávisti. A ja túžim v ďalšej skúške obstáť.
26. mar 2016 o 15:57
(upravené 26. mar 2016 o 18:49)
Páči sa: 0x
Prečítané: 221x
Veľkonočná metanoia
Veľký piatok je jedným z najväčích sviatkov reformovaných kresťanov. V duchu tejto tradície som sa v tento deň zúčastnil ,,zádušnej omšeˮ za Ježiša Krista. Po dlhých rokoch mala v našom kostole kázeň legátka - študentka teológie
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)