14. marec na vlakovej stanici.

Autor: Dávid Danočko | 17.3.2016 o 9:02 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1173x

Východoslovenská realita na vlastnej koži. Denník mladého východniara začínam písať na michalovskej vlakovej stanici, v rukách s novinami a perom. 

Sedím na stanici. Chystám sa na cestu vlakom do školy. V rukách držím vydanie denníka s príznačným názvom Denník. Ešte si k tomu pridajme N ako noviny a v mojom blogu sa nevyskytuje žiadna zakázaná reklama. Narýchlo listujem novinami ešte pred odchodom. Slávnostné vydanie v historický deň vzniku tzv. Slovenského štátu (1939-1945) je ilustrované kresbami súčasných slovenských umelcov, ktorých zadanie bolo maľovať podoby fašizmu. Celá prvá dvoj-strana je venovaná Kotlebovi a jeho voličom. Takéto ex post myšlienkové eskapády nie sú od 5. marca 2016 výnimočným javom. V článku sa píše, že jeho voliči vraj v súvislosti s ním neriešia slovo fašista a jeho zaujímavú politickú angažovanosť v minulosti. Slovná akrobacia hodná najskúsenejšieho cirkusového súboru v Moskve. Avšak pozornosť je žiaľ opäť zameraná len na formálnu stránku veci. Ešte zopár článkov o Slovenskom štáte, výsledky ankety Radio_Head Awards a to je všetko. Sedím na stanici. Povedal som si, že toto je na dlhú dobu posledný výtlačok novín, ktorý som si kúpil. Také chabé prepojenie  so slovenskou realitou, teda celoslovenskou. Tieto noviny sú na míle vzdialené tejto stanici, kde ležia po podlahe socialistické plastové lavóry kvôli chatrnému stavu strechy. Od smradu, ktorý tu musíme my čakajúci znášať. Od bezdomovca, ktorý sa pokúša obmäkčiť srdcia návštevníkov stanice a od staršej pani, ktorá pred prichádzajúcim rýchlikom prebehla cez koľaje 5 sekúnd pred jeho príchodom do stanice. Nemôže si dovoliť ani 10 - minútové zdržanie. Tu na východe je aj 10 minút pre poctivo pracujúceho človeka vzácnou chvíľou. Ľudia sa ponáhľajú.Vlastne okrem ľudí, ktorých pán Kotleba označuje ako parazitov, či asociálov. Takýchto svojich rovesníkov som stretol ráno pri ceste od doktora. Bezstarostne si vykračovali, vyspevujúc si akýsi chorál v dialekte. Trošku som im závidel. To ja som sa chorý, vo vrecku s liekmi ponáhľal na vlak do Košíc. Nemôžem zmeškať dnešný seminár. Ak nedoštudujem, niet pre mňa inej možnosti. Ako ďaleko sú tieto noviny od partie železničiarov, s ktorými neskôr sedím vo vlaku. Tí sa vracajú teraz poobede, ufúľaní z rannej šichty, naspäť, do 30 kilometrov vzdialeného mesta k svojim rodinám. Koľko kilometrov je toto miesto vzdialené od Richarda Sulíka, nového hrdinu bratislavskej kaviarne? Či od kolektívneho vyjednávania pracovníkov bratislavského Volkswagenu o výške ich priemernej mzdy pohybujúcej sa vo výške 1 500 eur mesačne? Aká dlhá je cesta z bratislavskej fabriky do tej michalovskej, kde človek robí 12 hodín denne, aby na konci mesiaca ustráchane držal v ruke výplatnú pásku so sumou 400 eur. Aké plány autonómie pre slovenských Maďarov? Autonómiu máme predsa na Slovensku už dávno. Slovenská sú dve. Bratislavská aglomerácia a ten zvyšok. Zvyšok, kde ľudia beznádejne siahajú po akýchkoľvek istotách, ako topiaci sa slamky. Nech si budú populistické, či demagogické. Ako ďaleko... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?